Slzy

Autor: Adriana Hricková | 2.1.2011 o 2:33 | (upravené 25.4.2011 o 14:09) Karma článku: 4,56 | Prečítané:  360x

Žiadne slané potoky riek, jazerá morí. Ale telové rozpínavé korene na tvári, čierne zmyselné čarnabice pod okom, na líci, brade, zemi, papierke. Vedia prečo spadli z vrcholu kútikov a maľujú si po koži.

Dnu sa to zatiaľ trasie, terapie šokom silno iskria a zadymujú okolie. Nevidí, stráca sa. „Kde je prosím kľučka, vytiahnite ma z tej klietky." Pokojná balada sa vrýva do pórov, zatiaľ čo v čiernom dyme si zvesela vyhráva neharmonická kapela. Nechce prestať, zasekla sa. "Dóóóóóósť, choďte si pidlikať inde a zoberte zo sebou aj svoje diabolské myšlienky. Nech si robia publikum v inom bordeli. Nezabudnite vyvetrať. A neďakujem, nikto vás tu nevolal!"

Ony vedia, prečo sprevádzajú živý bič a skúšajú si jeho štipľavosť práve na tebe. Niekedy nestihneš zdvihnúť ruku a zabrániť švihnutiu. Iba prekročia hranicu a bezprostredne robia svoju nelichotivú prácu, ale rady. Ich životnosť je rôzna, závisí od natrhnutej knihy. Snažia sa utíšiť nepozvané kapely a ukázať im ako vyzerá kvalitná hudba. Publikum nevedia vyhubiť. Nateraz sú to iba vrelé priania väčšiny doničených kníh. Chladivá sebeckosť ukázala svoju podstatu. Ešteže niektoré vzťahy sú ako novodobá plastelína. Keď dokážeš prísť, opravíš dobodané srdce, ovanieš ho teplým dychom. Ono sa zachveje a opäť začne biť. Ale, čo keď sa bavíš s tými starými nepodarkami, kde nepomôže už ani nádejný dych, silné ruky a kvitnúca túžba? Vydrhnúť domachlenú tvár, vytvarovať úsmev (ani sa nezbadáš a premení sa do prirodzenosti), vybehnúť na lúku, nazbierať zopár poľných kvetov a tešiť sa z ich neobyčajnej slnečnej vône.

Sú slané, mokré a urobili sme si z nich symbol slabosti. V mojom bordeli majú výsostné postavanie bez zbraní. Sú neoddeliteľnou súčasťou kníh a zapadajú do významov ich obsahu. Majú mnoho podôb a predstavujú odrodu liečivých plodov.

Počas koncertu Josého Gonzalesa ma prekvapili. Neviditeľnú som aj v tme zahrala zle a známo neznámy mi šepká : „Len plač." Zmätene som sa pozrela naňho, ani si ich neutrela a tvárila sa, že nič nevidel. „Závidím ti. Ja to nedokážem", a natiahol ruky ku mne.

Pre K.M a D.G: „Boh vie, že sa nikdy nemusíme hanbiť za slzy. Je to dážď na oslepujúci prach zeme, ktorý pokrýva naše tvrdé srdce." Charles Dickens

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Ficov statusový symbol, amnestie a El sexico (Schutzov týždeň)

Fico je absolútne raritný otvorenosťou a vytrvalosťou, s akou vozí štátnu radkyňu.

KOMENTÁRE

Zničia raz naše deti svet?

Do 20 rokov má zmiznúť takmer polovica pracovných miest.

SVET

Pre deti vo svete bol rok 2016 zlý, jeden z najhorších

Na celom svete je ohrozených takmer pol miliardy detí.


Už ste čítali?