Malá jesenná výpoveď

Autor: Adriana Hricková | 1.11.2012 o 17:54 | (upravené 8.11.2012 o 12:53) Karma článku: 3,71 | Prečítané:  279x

Úvody by mali byť pútavé a sťahovať pod ďalšie riadky (..znie to asi ako veta, ktorá ľuďom za katedrami neohrabane zvyšuje tlak: „Hoci nie som dobrý rečník", ....

Ja viem, ale mňa tie prvé biele tuhé a potom tekuté veci, čo sa mi vysmievali do ksichtu a uponáhľane padali z neba, naozaj rozladili. Pripadali mi ako detiská z rodín bez lásky, čo neuvedomelými rukami ničili vhodné pamiatky... alebo tak nejak. Pocit, čo stiahol poloplné pery a spravil z nich úzke a vráskavé čiary v tichu. Raz som si až dupla ako malé decko (v detstve som to urobila iba raz a zapamätala si).., keď môj zrak nechtiac narazil na pohľad z okna. Sneh padal ešte hustejšie a mňa teraz nemal kto vyrúbať. Iba M sa na mňa pozrel so zamlčanou myšlienkou: „To nemyslíš vážne", asi. Vyzeral tak. Nečudujem sa mu.

Na prvý sneh som sa mala tešiť, mal prísť tak akurát a malo to byť zamatové alebo aspoň vyvolať úsmev alebo malý chichot. Mala som stáť pri okne, fúkať jablkový čaj so škoricou a M by ma po chvíľke zoznámenia sa s novými farbami a halenkou, objal, položil bradu na plece, pobozkal ma na šiju a urobili sme zimný čas spoločným.

Pokračovalo to babím letom. Akoby sa mu až príliš zapáčili sympatie od ľudí, že môžu chodiť v topánkach s otvorenými špičkami, pätami alebo aspoň priehlavkami. Stačilo im menej vrstiev, ženy sa mohli vytešovať z vánku a voľnosti pod sukňami. Mohli robiť babie pikniky, prevážať sa bicyklami bez omrzlín, tešiť sa z hôr a pohybu. Aj predajcovia sa riadili počasím a spoliehali sa na masy, keď nastavovali budík pred spaním. Podivíni ako ja mohli bezútešne chodiť po obchodoch a hľadať kabát a topánky, čo zahrejú, lebo sa nevedia dočkať prízemných teplôt a opadaných listov. Jednoducho dlho som sa tešila na jeseň a nič nevyšlo. Iba čistý chaos, zradená radosť a nenaplnený čas.

z jesení dávno minulých

Oficiálne jeseň žije. Ale podľa teplôt a toho ako to vonku vyzeralo, bola pre mňa ozajstná jeseň iba jeden deň. Ktorý milovník jesene by nebol namosúrený na tú bielu hrubosť, čo si dovolila zasadnúť a vpiť sa do nepripravených buniek?

Asi aj o tomto je ľudskosť. Spraviť niečo proti poriadku a vinu hľadať v druhých, aby sme prekryli veľkosť v malosti. Mne sa to zjavne stáva aj voči prírode.

Telo si podmanilo dušu, inokedy zas duša silou potiahla telo a zhltla ho niekde medzi, do neurčita.

Možno sa jeseň ešte vráti. Chcem tomu veriť. Pozrieť sa jej do očí a potom pokorne sklopiť zrak, tak, že mi dovidí do domu aj bez slov. Nateraz na seba trochu zazeráme. Aspoň pokiaľ nevyjde slnko a nevysuší chodníky, aby sme sa mohli stretnúť a aspoň nachvíľu naplniť ideálne časopriestory.

Je fajn ujasniť si veci. S Matičkou, druhými a hlavne samým sebou.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Ficov statusový symbol, amnestie a El sexico (Schutzov týždeň)

Fico je absolútne raritný otvorenosťou a vytrvalosťou, s akou vozí štátnu radkyňu.

KOMENTÁRE

Zničia raz naše deti svet?

Do 20 rokov má zmiznúť takmer polovica pracovných miest.

SVET

Pre deti vo svete bol rok 2016 zlý, jeden z najhorších

Na celom svete je ohrozených takmer pol miliardy detí.


Už ste čítali?