Najskôr neverím na osud, ale poviem si, že je nevyspytateľný. Vedela som to už dávno. Minule mi jedna z mojich priaznivých duší závidela. Mnohí najskôr nestoja netrpezlivo v rade na môj život, ale iba preto, že doň našťastie nevidia. Spravím si pohodlie a maľujem si, občas spievam. Je úplne jedno ako. A čo, možno som blázon a žijem v prechodných svetoch. Vďaka toľkej nepredvídateľnosti kočujem na rôznych tratiach tichých galérií alebo studených celí.
Cítila som, že mi nežne fúka na krk. Chcená uponáhľanosť nosila ešte stále štýlové okuliare, čo sa nečudo, páčia. Hral sa na čiernobieleho pantomíma, vyčkával za rohmi, kde schovával ruže. Ešte nevedel, že ich nesuším po stenách. Štýlovosť sa pomaly ukladala na poličku, ľudský magnetizmus priťahoval svety. Nohy rozkročené, ruky za hlavou, virtuálna prehliadka sa nechala ľúbiť. Ruky ostýchavca ostali zatiaľ nemé, cez hojdací most sa aj nohy báli vykročiť.
Narodeniny nemám rada (tie svoje). Zisťujem prečo. A možno aj viem. Buď som poznačená televíziou, ktorou som sa nechala vychovať a chcela by som veľkú party a kopu darčekov, ktoré nemám. Alebo chcem iba pokojný deň v kruhu rodiny, kedy si budeme zvesela s kvapkou nostalgie opäť pripomínať počiatky, výnimočnosť človeka (nevyhlo by sa ani výčitkám.. našťastie vnímam, že sme až ľudia a že genetika si sviňa, nevyberá). Lenže ten svoj „nezvyčajný" deň si kreslím príjemné záchvevy v hrudi „sama" so zopár bankovkami vo vrecku a teším sa zaplnenej obrazovke s „nereálnym" záujmom o svoj kristínkový dátum. Aj tento rok svietilo aspoň nachvíľu slnko. Opäť si zažiarilo aj do mňa. Deň bol nezvyčajný a ťahal sa skoro týždeň, možno až mesiac. Bola aj nekrčmová party (samozrejme nie moja), nostalgia aj darčekové potešenia a veľa veľa prekvapujúcej dúfam, že vše družnej lásky. Pantomím sa prezliekol, siahol po gitare a prestal sa schovávať poza osamelé múry. Ešte stále nemo počúvam. Pichľavá ostrá zima posilňuje minimálny pohyb, na hlavu pokladám ťažké tehly. Čakám, kedy sa zrútia. V ušiach mi hrá pieseň, ktorej z každého dňa pribudne nová sloha. Nahováram nepokojným rukám: „Úsmevov je v zásobe ešte požehnane".
Už nepoužívam pršiplášť, nebadane precitám pod dáždnikom a priliepam nálepku z jednej strany invisible a druhej inkognito. Raz udrie blesk do chorého stromu, kde sú schované vzácna. A potom ďalekohľad možno ukáže aj dúhu.
