Zákon schválnosti, dennodenné paradoxy, murhypho zákony a všelijaké iné zvláštnosti. Občas im nevieme alebo nechceme rozumieť. Počúvame ich v telefóne, pri káve, v povetrí, medzi kvapkami, autobuse, vidíme ich na ulici alebo v snoch, nechcených predstavách, zažívame na vlastných životoch. Ľudia sú vo svojich krabičkách farební, chodníky zradné a zmysly sa občas premenia v medzipriestore. Zmyslom pravidelne vetrám. Lepšie tak zachytávajú signály a logika im nazerá do kariet. Milióny nad hlavou by sa chceli priučiť. V očiach spoluhráčov mätú hypnotické kruhy. Žiarovka od únavy na sekundu vypadne. Karty sa pomiešali. Svet sa zatočil. Mmmm mm do p..palice. Zase je všetko inak.
Na(ne)šťastie som sa vrátila. Vedela som, že to budem musieť zvládnuť. Stalo sa. Asi. Besnému poštárovi, čo strkal aj do vyšších váh, som nepustila svoj úsmev. Ani raz. Nestáva sa mi to. Z duše ho neznášam. Takmer vždy, keď ho zabíjam vražednými zreničkami, potrebujem podporiť, ževraj rodiacu sa narkomániu. Teraz som to zvládla bez novalginu. Úsmev.
Slovensko je zelenšie. Príjemne zelené. Cez okno vlaku mi západ ukazoval nezvyčajný žiarivý pokoj. Alebo som iba povolila kohútik napätiu, zavrela ho a vypustila nedočkavé myšlienky? Ani som netušila, že potrebujú vyvetrať. Zobrala som ich na vhodné miesto. Pomohlo. Myslím. Asi. Cestou naspäť si upratujem v ošarpanom vozíku, čo si všade ťahám so sebou. Odnaučila som sa od „relaxu" povrchných programov (Vypracovať sa takto aj so sociálnymi sieťami a som asi maximálne šťastný človek. Škoda, že vždy mám nejaký „argument"). Spomínam na slová Magdy, ktorá na konferencii hovorila o dedinčanoch, mestských a teplákovej kultúre. Dočítala som aj Evitu, ktorú mi odporučila knihovníčka. Možno dobrý nápad ju o to poprosiť. Pritom ma „sex v meste" medzi riadkami vôbec neohúril. Vysypala mi ale hŕbu červených otáznikov s výkričníkmi. Nenašla som žiadnu studňu. Aspoň som sa zasmiala na kráľovskom sarkazme. Nech sa ostatní pozerajú. Tiež by mohli radšej obracať strany, ako stláčať gombíky.
Niektoré vzťahy dlhé a pevné ako staré truhly na šaty, si obvinú zmije a z diaľky sipia šikmým pohľadom. Tak ako v reklame na chlapský sprej padajú na zem pestované blondíny a brunetky, predstavujem si podobnú scénu s padajúcimi hajzlami. Taký obraz je kus reálnejší. Prechádzate námestím a kde tu človeka zadlávi kadibudka. A vy sa čudujete, pretože im nevidíte do krabičky. Chvalabohu. Dala som ju mame, nech si prečíta. Chcela som sa zbaviť červenej pred sebou. „Už mám všetky Evity prečítané. Toto je už štvorka?" Červeň sa nasýtila. „Píše len o tom, čo sa deje bežne a všade." Prelepila som oči poéziou, čo bola po ruke. Aj tá je naťukaná životom. Tak sýto, tak vínovo.
Stereotyp zabíja. Emancipovanosť a workoholizmus tiež. Peniaze sú fajn, ale iba nachvíľu. Aj život je občas fajn, ale tiež je iba nachvíľu.
