Život s ním je jednoducho čiernobiely. Nenúti ma šplhať cez prekážky. Pomáha mi spomaliť tep a neskočiť do hustého bahna na druhej strane. Mám predsa saténové šaty a bosé nohy. Kúpil mi ich on, bosá som chcela byť, lebo preto a práve vtedy.
Z bokov sledujem, aké sú vzťahy krehké, okúsené, štipľavé alebo aj trpké. A pritom by mohli byť tak ľahko stráviteľné až dopríjemna. Mne kúsky ideálnych bublín praskajú priamo nad hlavou, a preto tak aj ten náš má rôzne zažívanie. Belo chce, aby som už toľko nechodila bosá, neprechladla, nezranila sa. Hľadá hladké riešenia, tvári sa, že som princezná bez hrášku.
Nie je mi takto fajn. S pierkami sa pohráva vietor. Rozmýšľam, kde sa tu vzali. „Čo to schovávaš za chrbtom?", pýtam sa naivne. „Nič, iba nožnice", odpovedá sucho chladne. Zdanlivý pokoj ma vyviedol preč.
Niekedy ho vidím ako muža v pleťovom baloniaku. Viem, že ma zavedie do slepej tmavej uličky a ja prirodzene zľahka poviem, kto som. Viem, že sa vozíme na ruskom kolese. Býva mi z toho zle, ale nechce sa mi vždy vystúpiť. Na všetko sa dá zvyknúť.
Zdola horko kričí moja podstata: „Vyskoč, ty hlupaňa!" Vtedy sa schúlim do Belovho pevného náručia, vyrovná mi tlak.
Stratila som sa v sekunde toho zabudnutého dotyku. Zahadzujem všetky perly, ktoré som dostala z úprimného daru. Opantaná Strachom (jeho pravé meno- neznášam ho) pozerám sa z jaskyne cez vodopád, ako kráčam v diaľke k obrovským koreňom popadaných stromov. Sama s vyhrnutými rukávmi a vibramami na nohách. Stačilo by iba prejsť popri vlhkej stene a nachvíľu sa ponoriť. Belova sila ma nikdy nedržala.
Čierna a biela je nenáročná, elegantná, nič nepokazí. Alebo sa tak aspoň navonok zdá.