Možno je odvážne tvrdiť: smrti sa nebojím. Cítim to tak. Alebo vlastne necítim nič. Iba si predstavujem, aké by to bolo s mojím voľným miestom. Cestou na pohreb (vedela som, že tam bude veľa čiernej a potoky) som strnulá s tlakom v hrudi vravela W: „Na mojom toľko nebude", s vážnou nástojčivosťou potvrdila: „So mnou musíš rátať."
Po príchode do reality sa hneď presviedčam, že hoci to nemusí byť normálne, nemyslím na smrť iba ja. Jeden profesor s odvážnym úsmevom povedal, že všetci sme rovnakí. Vtedy som sa zamračila, ale pre istotu pozrela poza plecia. Vráska sa stratila medzi obočím. Stále budem tvrdiť, že každý sme originál, aj keď sme všetci rovnakí.
Odišli. Nechceli sme my, nechceli oni. Chýbajú a budú chýbať ako orgán, ktorý už nedorastie. Transplantácia je nemožná. Ostanú iba statky, dlhy, rodiny, diela, spomienky, slzy a neskôr úsmevy. Smrť zbližuje, aspoň na čas. Pokiaľ nám neukáže svoju podstatu v chorobe, nehode, náhode, nepotrebujeme jej dávať konkrétny tvar. A ako ľahko sa nám darí vkladať ju na jazyk.
Prežívame advent. Čas, kedy sa tešíme, sme v očakávaní (veriaci na narodenie Pána), združujeme sa, vytvárame okolo seba neobyčajnú atmosféru, upevňujeme tradície. A ja uvažujem o smrti. Odchádzame v každom čase a aj na Vianoce plačeme, zapaľujeme sviečky a nechávame pri slávnostnom stole pohárik s rumom a prázdny tanier navyše.
Zo straty asi nikdy nevyrastiem. Či som mala osem alebo mám dvadsaťdva, potajomky chúlim sa do nezabudnutých včerajškov a kropím kolená.
Milujme sa v každom čase. Môžeme odísť a už sa nevrátiť.
Pre B. M. a J. M.
"Život znamená žiť takým spôsobom, aby sa človek nebál ani smrti, ani ničoho iného." Tereza z Avily