Stále sa niečo mení. Zvyknúť si treba. Prispôsobiť sa. A popri tom by bolo pre všetkých fajn ostať bosými a nahými, ako keď sme prvýkrát kričali prvotnému svetu: „Tu ma máš, keď si ma tak chcel (alebo nechcel - tvoja smola)."
Vždy som si pripadala mentálne staršia. Aj teraz som v kostýme staršej ženy, čo sa odmieta prispôsobovať technickým pokrokom, demolujúcej Z- generácii, ovciam, baranom a iným vtieravým modelárom novodobých mozgov. Pritom si denne na seba cápem blato, nechávam ho zaschnúť, aby sa pokožke dýchalo zle. Dobrovoľne nedobrovoľne pod tlakom - doby.
Predstavujem si ako mi v budúcom živote (s prácou (bez práce), rodinou) občas postačí potešiť sa ukradnutou slobodou a detskou bezstarostnosťou. Aj keď len na dlážke, hocikde doma v bezpečí, tichu, od všetkých. Potom ma niekto vyruší a spýta sa ma, či mi nešibe. Poviem akoby neprítomne: „Iba tak v norme" a vstanem žiť a cápať blato možno niekde už aj o stenu.
Každá doba bola, je ťažká. Môj oco s pokojne nerezignovaným hlasom a zdvíhajúcimi sa plecami by povedal: „Čo už narobíme."
Žiť a starnúť treba, aby sa mohlo v plnosti aj umrieť.