Vyrástla som. Aspoň trochu. Teraz sa smejem, krútim hlavou a ešte stále občas zaťažkám. Viem o takmer všetkom, čo sa deje za obrazom, scenárom, filmom, seriálom, sitkomom ako takým. Stereotypy obrazoviek a príbehov používam ako povrchný relax. Občas ma z tohto snilkovania a nepokojného porovnávania svetov treba prebaliť alebo aspoň prefackať a potriasť ramenami: „ Spamätaj sa a pozri sa poriadne okolo seba. Nadýchni sa a cíť to."
Kebyže..., Kebyže... a Kebyže..to bolo jednoduché, takmer bezstarostné, rýchle, očiam lahodné a prístupné..životu. Vek nie je podstatný, aj keď je (biznis sa nestará o ľudskosť). Opäť nastupuje nádejné Raz.., keď budem mať na priestranný dom, byt, zvládnuteľnú rodinu, superumainteligenciu, ateliér alebo aspoň svoj kút (podkrovie), hodinky času, ktoré si budem vedieť nastaviť tak, ako to ukazujú rojkom na plátne.
Asi rozmýšľam novodobo, zväčša materialisticky, cez tmavé lenonky na pohodlie a pôžitok. Päsťujem a klamem tak predstavy svojej podstaty. Opuchliny dostanú farbu, časom. Možno. Uvidíme. Som divočích živoriaci z minulosti a budúcnosti, stratený v prítomnosti. K neurčitosti a neurčenosti primiešam do ranného šalátu vieru a tvárim sa, že mi lepšie trávi.
Neistota, nepredvídateľnosť, nedôvera, neláska, nepokoj? Budiš. Šialené zážitky, ľudia, výhry, ciele, smiech, blaho, či krásno? Úžasné. Každý deň môžeme byť alebo sme v roli scenáristov, režisérov manažérov, producentov vlastných originálnych diel a po svete získavať sošky alebo diplomy za svoje projekty.
Aj keď niekedy je umením vstať vôbec z postele, vziať cezuru a načrtnúť si deň. Inokedy to ide do ruky. Keď svieti slnko alebo vám A..Z zje kožku z kakaa.