Časom psychosociálnofyziologických premien neopustila som svojho nedôveryhodného ochrancu. Pridávam iba estetické zásahy, ktoré dávajú plášťu šmrnc a silu. S krátkym strihom, dlhým strihom, s ofinou do čela, v cope, elegantne, uličnícky, v teplákoch a v podomovom tričku, moderno - nemoderne, (polo)športovo v teniskách, či zvládnuteľných podpätkoch rýchlym krokom, relaxačným, sondujem, sajem, voniam, hrám sa s okolitým svetom v jednom meste, štáte, Zemi. Pritiahnutá neviditeľnosť vyrobí zo zvukov ulíc nepravidelný, občas rušivo chaotický rytmus. Položí oči a vnem do všedností, aby sa z nich stali nevšednosti a naplnili svieži denný plán.
Keď sa nespoľahlivý vynález fantázie rozhodne nefungovať, ľudia sa pozerajú na mňa, akoby som bola mimoriadneho pohľadu hodná, práve vtedy, keď to nečakám. Ak mám pozitívne chytľavú náladu, je to lahodná zábava. Alebo ma spoznávajú ľudia, ktorých som dlho nevidela a ktovie, či majú dôvod si ma pamätať (pokladníčka v banke, redaktori, recepčná z rádia, priateľka známeho, s ktorou som sa zdvorilostne zoznámila a hneď zabudla jej meno..vídali sme sa asi tri dni..minulú jar. Opätovné(teraz milé) prekvapenie sa postavilo vedľa mňa a zazrelo.
Je milé, keď vidia ľudia, pre ktorých chceme byť videní, ale nečakáme to.
Zdôverím sa mojim priaznivým dušiam o svojej neviditeľnosti a iba sa zasmejú. „Ty si až moc neprehliadnuteľná", v tóne typu „ani neblázni" povedala jedna z nich. Odievam sa do nevýrazných zemitých tmavších farieb, aspoň myslím, že sa nesprávam vyzývavo, rozprávam slabým, hoci mikrofonickým hlasom. Napriek tomu chcem, aby si ma ľudia pamätali. Aspoň niektorí. Len stáva sa, že z času do času skrátim iba ofinu a pre časť okolia som nerozpoznateľná.
Aspoň raz do roka mi napadne, čo by raz povedali niektorí, čo strávili kúsok svojho života pri mne, so mnou. Ukazujem sa v rámoch obrazov životných okolností, rozpoložení, momentálnej mentality a skúseností. Životy vytláčajú z kruhov jedných a druhých zase opatrne vťahujú. Zvykne sa vtedy hovoriť bolestne alebo neprekvapivo: „ Zmenil(a) sa."
Naozaj by som si chcela obzrieť obrazy, aké si druhí o mne maľujú a opýtať sa, prečo je taký farebný alebo dočmáraný. V skutočnosti (skutočnom svete) to ale nechcem.
Niekedy je lepšie nevedieť a nestarať sa. A keď hovorievame, že sme to a to urobiť nechceli, ale voľajako stalo sa, vo svojom svete sme to chceli a v skutočnom aj urobili. (Viď "ups" nevery).
„Neviditeľnosť vždy vyvolá pozornosť," hovorí Fedor Gömöry, vedúci štúdie elektrotechnikov Slovenskej akadémie vied. (tu) Možno preto som svojou snahou neviditeľnosti viditeľná vtedy, keď chcem alebo vlastne nechcem.