reklama

Večná pamiatka

Pred vyše rokom som predložila diktafón pred ústa Tiborovi Huszárovi. Takmer nepripravená spoločensky aj inak, som mu chcela položiť pár spontánnych otázok. Hovoril hodinu. Hostitelia naňho možno už aj netrpezlivo čakali a ja som ho nechala. Tak ako skoro vždy. Málokedy prerušujem odpovedajúceho a potom sa hlúpo dlho hrabem v nahratých stopách.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Porozprával mi o svojej práci, vzťahoch, láske, dobe minulej, ale aj súčasnej, o svojich pohľadoch. Aj o sebe, hoci nepriamo.

Keď som neskôr natrafila na dokumentárny film o ňom, pomyslela som si, presne takéto podobné obrazy mi ponúkol. Potvrdila som si tým iba neoriginálnosť prístupu k tomuto fotografovi, ale aj tak nebanujem. Pre moje občasné asociálne chvíľky a mini sebavedomiu som sa k nemu nemusela priblížiť vôbec. Mrzí ma len, že som sebecky obrala jeho spoločnosť o hodinu svojej osobitosti.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Paradoxne rozhlasovú prácu mám rada pre dotyk s ľuďmi. Pre ich výnimočnosť, príbeh, ľudskosť, prejav, túžby a sny. Možnosť nechať sa inšpirovať. Zatiaľ som mohla slobodne používať čas na to, aby sa moji odpovedajúci alebo vystupujúci mohli plne prejaviť, aj keď to trvalo aj viac ako dve hodiny. Kopu vecí som robila nesprávne, najskôr preto, lebo ma nenadchla práca, ale ľudia.

Aj Tibor ma dostal. Svojou silou, sebaistotou, grandióznosťou a vášňou, umeleckou krásnotou, ako aj schopnosťou uchopiť veci a nepustiť ich napriek hraniciam. Porozumela som tiež, prečo zvykol oplývať ženskou prítomnosťou. On mal rád ženy a ženy zase jeho.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po istej chvíli sme sa presunuli z pozície "slečny sucho zvedavej" a známeho talentovaného fotografa do čistej podoby "človek človeku".

Ku koncu pomaly až osobného rozhovoru, keď sme sa bavili o vzťahoch, práci a tak trochu aj o mne, spýtal sa ma: "Čo chceš v živote robiť?", a ja som len bezmocne a bolestivo zahanbene povedala: "Neviem", a ešte nejaké prázdne slová k tomu, čo mali túto stiahnutú chvíľu akože zachrániť. Už si presne nepamätám. Viem len, že ma tá otázka a práve z jeho pier oblažených cigarovým dymom občas prepadne ako závrat do budúcnosti. A tiež to, že som sa pri tomto veľkom mužovi cítila ešte viac ako inokedy vborená tvárou do zeme. On chcel byť fotografom a stal sa ním, živil sa svojou túžbou, aj keď to bolo mnoho ráz náročné.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Mám sny, mám predstavy, naozaj prenádherné ilúzie a mám svoju obmedzenosť. Fyzickú, duchovnú aj duševnú, potom je tu klasika realita, životné podmienky a okolnosti, obavy, kalkulácie .. no šak viete.

Bojujem s tým. Popri tom som podľa jedného chlapíka, čo na mňa hovoril z knižky zistila, že som hlboký prokrastinátor, ale nádejný, myslím. Aspoň to budem vedieť pomenovať, keď raz nič z toho. No a tak som sa začala učiť skôr vstávať, prekonávam sa tiež k ranným rozcvičkám, sugerujem pozitívne myšlienky, robím si podrobné debilníčky (minka sa mi z toho smeje, ťažko jej vysvetliť) a denne ďakujem za všetko, čo mám. A vždy mám vlastne všetko aspoň materiálne, čo potrebujem.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

K tomu som s tým všetkým začala v prebúdzajúcom sa mojom najobľúbenejšom období prírody. Takže sa teraz asi viac usmievam a zatváram oči, zhlboka sa nadychujem a nechávam sebou prenikať krásne jesenné svetlo, jeho zemité farby a možno aj lásky viac rozdávam. Druhí by posúdili.

Aj keď ešte stále neviem na akú prácu chcem, môžem konkurovať, viem, čo v živote chcem robiť. Peniaze mi to veľmi neprinesie, ale ktovie, kam sa až prebojujem.

Vždy som toho chcela veľa urobiť, veľa dosiahnuť a najlepšie naraz. Veľakrát to skončilo nakoniec na gauči pri telke alebo ponovom v posteli pri filme. Tiež sa učím trpezlivosti a pokore, žitiu v prítomnosti a zbavovania sa strachu z ticha. Žiť pre okamih som mohla už dávno, ale akosi je príjemnejšie oddávať sa predstavám a nemyslieť dopredu na to, že všetko je vždy nakoniec aj tak inak. Naozaj neviem, prečo to ľudia robia, predstavujú si, ako čo bude predtým, ako sa to má stať. Myslím, že psychológovia by túto iluzórnu egomasáž vedeli pomenovať.

Rozhovor som nakoniec neponúkla nikomu, nepublikovala ho, iba uložila do priečinku. Dnes už viem prečo a možno je tak aj dobre. Síce neviem z akého popudu práve mne, ale niekedy mi ľudia povedia aj to, čo nechceli. Ostatné svetu už odhalil sám a dávno predomnou.

Ostala mi teda fotografova ľudská výpoveď, hlas a jedna prostá otázka, s ktorou ma bude prenasledovať a zároveň hnať dopredu.

Ďakujem ti za úprimnosť a nech ťa sprevádza večný pokoj tam, kde teraz si.

Adriana Hricková

Adriana Hricková

Bloger 
  • Počet článkov:  42
  •  | 
  • Páči sa:  0x

stále sa nachádza.. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu